VSTÚPME „DO ROZPRÁVKY“... alebo PRECHÁDZKA S JEŽIŠOM

            Brian Cavanaugh trochu popustil uzdu fantázii a v knihe Kúp si lós rozvinul tento príbeh: „Bol slnečný deň. Sedel som pri raňajkách a rozmýšľal nad všetkými tými starosťami, ktoré na mňa v poslednej dobe doliehali. „Asi by som si mal dopriať čas na poriadnu modlitbu,“ povedal som si. A náhle som pocítil, že niekto vstúpil do miestnosti. Otočil som sa a prekvapene som vyjachtal: „Pane Ježišu! Ty? Čo tu robíš?“ Pretrel som si oči. Je to naozaj On? „No teda, ehm, nie že by si tu nemal byť, ale ja akosi... nie som pripravený stretávať sa s tebou v takejto viditeľnej podobe...“ koktal som. „Nešli by sme sa spolu poprechádzať?“ opýtal sa Ježiš. „Ale samozrejme,“ odpovedal som ešte stále zotrvávajúc v rozpakoch.
            A tak sme vyšli spolu von na poľnú cestičku, ktorá vedie popri našom dome. Postupne mi začala dochádzať významnosť udalosti, ktorá ma postretla. Pomyslel som si: „Aká neuveriteľná príležitosť! On predsa pozná riešenie všetkých mojich problémov, stačí sa opýtať!“ Pár minút sme šli mlčky popri sebe a potom som ho oslovil: „Prepáč, Pane, ale potreboval by som poradiť v jednej veľmi zložitej záležitosti...“ Ale skôr, ako som stihol otázku dokončiť, Ježiš položil prst na ústa a spýtal sa: „Počuješ?“ Najprv som nepočul nič, až po chvíli som zaregistroval jemné bublanie blízkeho potôčika. Ježiš si povzdychol: „No nie je to nádhera?“ „Ach áno, určite...“ Ale ja som mal plnú hlavu iných myšlienok. Ešte chvíľu som z úcty k nemu mlčal a o chvíľu som prehovoril: „Pane, vo svojom duchovnom živote prežívam hroznú prázdnotu. Čítal som ale, že v takýchto prípadoch pomáha...“ Nedovolil mi ani dokončiť celú vetu. Na lúke sa hrali deti a výskali od radosti. „Počuješ ich? Úžasné, však?“ „Iste...“ odpovedal som a potom som dodal už trochu podráždene: „Vieš predsa, že i ja mám rád deti.“
            Šli sme ďalej. Napadla ma hrozná vec: „Čo ak túto príležitosť premárnim? Veď tu po boku mám príležitosť na poznanie odpovedí všetkých otázok, ktoré ma sužujú.“ Rozhodol som sa teda opýtať sa na jeho pohľad na pálčivé biblické spory, ktoré v súčasnosti prebiehajú v cirkvi. Iba som sa nadýchol pre svoju otázku, keď ma on hneď prerušil. Zaťal som zuby. Sledoval som, ako sa Ježiš zastavil a pozbieral na ceste pár kamienkov. Na tvári mu ihral chlapčenský úsmev. „Stavme sa, kto z nás ten vrchol trafí ako prvý.“ „Je to možné, že ma k takému niečomu vyzýva druhá Božská osoba? No povedzte, nečakali by ste od Boha, že bude aspoň trochu vážnejší?“ Rozohnal sa a vymrštil kamienok. Ten preletel oblúkom ponad cieľ. Ježiš netrafil. Bez zvláštneho nadšenia som sa teda aj ja zohol pre pár kamienkov – čo mi zostávalo?– a prvý z nich som hodil na cieľ. Prásk! Trafil som. „Si naozaj dobrý!“ zajasal Pán.
            A ako sme šli spolu ďalej, raz ho zaujala modrá čakanka na kraji cesty, potom krásny farebný motýľ. Už som sa ani nepokúšal začínať rozhovor na moje problémy. Bol som mrzutý, nevedel som, čo mám povedať. Naša prechádzka sa chýlila ku koncu. A keď sme sa mali rozlúčiť, Pán ešte raz na mňa s úsmevom pozrel a povedal mi: „Hlavne si to všetko tak neber...“
            Nemá aj nám tento príbeh čo povedať? Nie som aj ja náhodou na tom tak, ako muž v tomto príbehu?

                                                                                                    (zdroj: www.vira.cz, upravené)